Pohanský hrad (Pogányvár; lávový pokrov s troskovým kužeľom a žilami): najzachovalejší lávový pokrov v Cerovej vrchovine s rozlohou 600 x 800 m medzi obcami Stará Bašta, Hajnáčka a Šurice. Prvý krát ho preskúmal J. Szabó (1865), ktorý ho však považoval za jediný bazaltový kráter. Zvyšky prívodného systému sa nachádzajú v juhozápadnom cípe pokrovu, v oblasti Čertovej hlavy, kde je hrúbka pokrovu najväčšia (35 m). Na povrchu je tu zachovaný denudačný zvyšok troskového kužeľa s vulkanickými bombami a lávovými útržkami. Od Čertovej hlavy 50 m severne vnikla do nich mohutná bazaltová žila s vertikálnou doskovitou odlučnosťou, ktorá sa smerom k povrchu vejárovito rozširuje. Vertikálny pohyb bazaltovej lávy v žile prezrádzajú aj vzduchové bublinky predĺžené v zvislom smere (Gaál 2000). Výlev bazaltu na povrch sa zrejme odohral vo viacerých etapách, o čom svedčia troskovité a brekciovité polohy najmä na južnej hrane pokrovu. Pohyb lávy bol z juhu obmedzený prirodzenou bariérou hrubozrnných ryodacitových tufov bukovinského súvrstvia, zvyšky ktorej sú dodnes badateľné pod južnou hranou plošiny a pod Karádom. Láva sa teda pohybovala smerom na sever, kam sa hrúbka pokrovu postupne stenčuje a mierne klesá aj spád jeho povrchu. Z pokrovu smerom na sever vybiehajú dva výrazné lávové prúdy: Erős-ág a Poša. Na oboch stranách prvého prúdu s dĺžkou 750 m je dobre zachovaná doskovitá odlučnosť v podobe koryta. Na okrajoch pokrovu však spravidla vystupuje hrubostĺpovitá odlučnosť. Stĺpy sú mierne uklonené k masívu, čo tiež prezrádza mierny korytový tvar paleodoliny. Bazalt Pohanského hradu je sivý, nefelinický, s častými výrastlicami olivínu. Jeho vek bol rádiometricky stanovený na 4,7 ± 0,3 mil. rokov (Konečný a kol. 1995). Sivý bazalt čiastočne prekrýva láva mladšieho tmavosivého bazaltu, ktorá sa vyliala z blízkej sopky Karádu (Szepesházy 1942). Časť tohto lávového prúdu smerovala aj na JJZ v dĺžke 530 m. Prívodný systém lávy je prekrytý troskovým kužeľom, ktorý sa v súčasnosti nachádza v silne denudovanom stave. Okraje bazaltovej plošiny Pohanského hradu a lávového prúdu Karádu sú ukážkovým územím gravitačných zosuvov blokového typu. Podložné jalovské vrstvy totiž obsahujú tenké preplástky ílov, ktoré neprepúšťajú vodu a poskytujú vhodné podmienky na gravitačný pohyb nadložných rigidných blokov. Tie stratili oporu ešte v pleistocéne, keď pieskovcové chrbty boli odstránené eróziou a tak sa okrajové bloky bazaltových masívov postupne oddeľujú od hlavného telesa a gravitačne sa posúvajú dole na strmom svahu. Niektoré sa rozpadávajú už po niekoľkých metroch, iné zostávajú vcelku aj po desiatkach metrov cesty na svahu podľa toho, do akej miery sú postihnuté plochami diskontinuít doskovitej či stĺpovitej odlučnosti. Konečným štádiom svahových pohybov okrajových bazaltových blokov je ich úplný rozpad na balvany a tvorba kamenných morí. Na východnom svahu Pohanského hradu okolité pieskovce preráža sopečný komín (nek) Tiliča. Bralnatý nek mierne vystupuje nad okolitým reliéfom a tvoria ho takmer vodorovne uložené stĺpy bazaltu. Sú orientované kolmo na okrajové steny neku. Ide o subvulkanické teleso, ktoré sa zrejme vytvorilo až po upchatí prívodných systémov sopiek Pohanského hradu a Karádu. K povrchovému vyliatiu lávy však už nedošlo, láva stuhla v neku pod zemským povrchom a bola odkrytá len po čiastočnom denudačnom odstránení okolitých pieskovcov. Ďalšie dva malé neky sa vyskytujú aj 2 km juhozápadne od Pohanského hradu v oblasti Malého Karádu. Ich rádiometrický vek bol stanovený na 4,3 ± 0,2 mil. rokov (Konečný a kol. 2004). Podobný nek s názvom Hangoň sa nachádza 1 km severozápadne od Hajnáčky.
V súčasnosti je pod južnú hranu plošiny vybudovaný náučný chodník s 5 panelmi, od obce Stará Bašta až na okraj rezervácie, kde je oddychová plocha s prístreškom. Z tohto bodu je pokračovanie na Pohanský hrad len po červeno značenom turistickom chodníku, ktorý vedie až do Šiatorskej Bukovinky. Posledný panel pojednáva o geológii aj morfológii okraja lávového pokrovu.
Stupeň ochrany: Národná prírodná rezervácia (stupeň ochrany 5). Súčasť EVÚ Cerová vrchovina-lesné biotopy
