Geologický náučný chodník: Praveká borovica
Na začiatku geologického náučného chodníka možno vidieť skamenené usadeniny z dna tropického mora z obdobia spred 24 miliónov rokov. Z týchto usadenín sa na svetlo sveta dostali nespočítateľné množstvá žraločích zubov, ktoré miestny obyvatelia ešte na začiatku 20. storočia predávali turistom ako skamenené jazyky vtákov. Neskoršie výskumy odkryli v usadeninách hornín okrem žraločích zubov aj pozostatky raji a kostí rýb, ďalej kostí krokodílov, delfínov a morských kráv.
Strednú časť náučného chodníka už charakterizujú jednotlivé suchozemské vrstvy staré 18-17 miliónov rokov, ktoré boli domovom pre tropické pralesy prepletené všadeprítomnými palmami. Viacvrstvové rastlinné pokrytie bolo ovládané palmami a rôznymi druhmi bobkov a magnólii a to v sprievode vyčnievajúcich, obrovských stromov borovicového druhu. Vďaka prírodným konzervujúcim procesom vulkanická tvorba v Ipolytarnóc-i zakrýva aj celý skamenený les, takže vedľa odtlačkov jednotlivých druhov rastlín sa v blízkom okolí nachádzajú aj časté skamenené pozostatky stromov.
V priebehu niekoľkých storočí - ako organická súčasť tunajšej prírody - tu bola využívaná obrovská borovica ako prírodný kamenný most ponad jarok Borókás. Tento 8 metrov hrubý, obrovský skamenený strom sa stal najväčším skameneným stromom borovicového druhu na svete, bol skutočným obrom svojho obdobia, keď jeho výška presahovala 90 metrov. Škoda, že v priebehu niekoľkých stáročí bola väčšia časť zo stromu použitá miestnym obyvateľstvom na stavbu budov a to aj v širšom okolí, alebo na náhrobné kamene, na skalky v záhradách, na prípravu umeleckých predmetov. Nemalé množstvo z neho skončilo aj v rôznych múzeách. Smrť stromu bola zapríčinená vulkanickou katastrofou – tečúcou sopečnou lávou, ktorá ho svojou činnosťou zachovala pre dnešné generácie. Dnes môžeme vidieť tri väčšie časti tohto gigantického stromu na pôvodnom mieste: hrubšie pozostatky kmeňa v strope pivnice postavenej na jeho ochranu, tenšie časti stromu patriace ku konárom chráni budova veľkej haly.
Geologický náučný chodník: Stopy zo sveta praveku
Približne pred 17 miliónmi rokov bolo okolie Ipolytarnóc obklopené subtropickým pralesom, s dnes už neznámymi a zväčša aj vymretými druhmi rastlinného a živočíšneho sveta. Táto praveká vegetácia bola zničená a pochovaná obrovskou vulkanickou katastrofou. Vďaka vulkanickému prachu, sopečnej láve a špecifickým konzervačným podmienkam môžeme dnes pri návšteve Ipolytarnóc pozorovať vtedajší svet flóry a fauny v skamenenej podobe.
Pravekú klímu charakterizuje priemerná teplota vo výške 25 stupňov s ročnou zrážkovou činnosťou presahujúcou úroveň 3 tisíc mm. Flóra s bobkovými druhmi, ktorá vo väčšej časti obsahuje paleotropické prvky, je pre pravekú európsku vegetáciu cudzia. Preto predstavuje prales, ktorého pôvodným miestom bolo územie medzi Európou a Afrikou a ktoré sa posúvalo smerom na sever. V dôsledku týchto skutočností chránené územie v Ipolytarnóc-i predstavuje vo svete jedinečnú vegetáciu, ktorú odborná literatúra obdarila osobitným pomenovaním (Florenkomplex Ipolytarnóc). Z týchto fosílii flóry sa doteraz viac ako 15 tisíc ks odtlačkov listov dostalo aj do múzeí.
Na povrchu pravekého porastu vedľa rastlinných fosílii sa na miestach, kde sa napájali a brodili praveké živočíchy, zachovali aj ich odtlačky stôp, ktoré majú pre nás neoceniteľnú hodnotu a vďaka ktorým dnes patrí Ipolytarnóc vo svete k jednému z najbohatších a najkomplexnejších nálezísk odtlačkov stôp pravekých živočíchov. Pri odkrývaní točiaceho sa chodníka okolo brehov pôvodnej pravekej rieky bolo objavených a stotožnených 11 druhov živočíchov s viac ako 3 tisícami odtlačkov stôp. Okrem odtlačkov stôp pravekých šelmovitých zvierat, pravekého nosorožca, kopytového zvera a vtákov boli v bahne nájdené aj skamenené stopy ukazujúce na miesta ich odpočinku a pohybu, ako aj skamenené stopy po vlnobití alebo aj po daždi. Na konci náučného chodníka, pod veľkou halou chrániacou odtlačky stôp, ožije praveký svet pred návštevníkmi prostredníctvom 3D animovaného filmu.
Náučný chodník Parku hornín a Skalný náučný chodník
Od recepčnej budovy po vstupnú bránu na Geologický náučný chodník vedie 700 m - vý úsek cesty - náučný chodník Parku hornín. Každý jeden krok po náučnom chodníku nás posúva o 15 tisíc rokov späť, bližšie k veku vrstiev nachádzajúcich sa pri vstupe na geologický náučný chodník. Na pochopenie a prežitie tohto obdobia slúžia návštevníkom počas prechádzky náučnými chodníkmi okrem kolesa času, otáčajúceho sa opačným smerom, aj nadpisy a svedectvá na starých kameňoch a horniny z okolia zaradené za sebou v časovom slede 2 miliónov rokov po sebe.
Vo vzdialenosti 100 metrov od Geologického náučného chodníka, presnejšie vychádzajúc od vrchného parkoviska, nás k recepcii zavedie 4 km dlhá cesta. Táto cesta je Skalným náučným chodníkom, ktorý vedie návštevníkov popri výmoľoch, roklinách, zrúcaných budovách a zanechaných kameňolomoch. Niektoré úseky chodníka sú strmšie a preto najmä jeho druhá polovica vyžaduje od návštevníka lepšiu fyzickú pripravenosť, ale získané zážitky všetko vynahradia tým, ktorý vytrvajú.
Počas prechádzok po týchto náučných chodníkoch nikdy nezabúdajme to, že sa prechádzame chráneným územím. Preto je zbieranie rôznych prírodných skvostov alebo narušenie vytvorených prírodných tvarov zakázané!
Biologický náučný chodník
Pôvodné dubové lesy udomácnené v Ipolytarnóc-i boli v rokoch 1700 n.l. celkom vyrúbané vyťažené a na ich miestach tak vznikli pastviny ako aj orná pôda. Na začiatkoch r. 1900 boli niektoré časti tohto územia umelo zalesnené agátovými stromami, ďalšie časti pastvín zas stromami lesného a čierneho smreku a ďalšie rôznymi druhmi dubových stromov. Nedotknuté časti začali voľne zarastať kríkmi a stromami ako sú borovice, liesky, brezy, druhy topoľov a pod, čiže nastalo samo zalesnenie. Pod ochranou mikroklímy vytvorenej týmito krikmi a stromami sa znovu objavujú na viacerých miestach prvé a nové výhonky stromov dubových a cerových.
Lesné hospodárstvo v Ipolytarnóc-i je vedené tak, aby zásahy do lesa boli čím najmenšie, aby sa zachovala pôvodná príroda a aby sa pomohlo dlhodobo deklarovanému cieľu, ktorým je rozšírenie tých druhov stromov, ktoré tu mali v dávnych časoch svoje tradičné miesto. Biologické náučné chodníčky, ktoré majú svoje východiská od vstupu na Geologický náučný chodník a vedú po recepciu, nám sľubujú príjemné chvíle a oddych, počas ktorých sa môžeme oboznámiť so živou prírodou tohto územia. Lesné chodníčky dlhé 2 a 4 km zdobia odpočívadlá, vyhliadkové miesto a pamiatky po bývalých kameňolomoch, ktoré sú do prírody nerušene osadené a zdobia ju.
Ciprusy močiarne (Tisovec dvojradý)
V lete r. 2007 v lignitovom banskom dole v Bükkábrány-i boli objavené ojedinele vzácne praveké pozostatky: 60 metrov pod zemským povrchom v priebehu čistenia banskej haldy baníci našli 15 kusov, podľa odhadov 8 miliónov rokov staré pozostatky kmeňov stromov – ciprusov močiarnych. Zvláštnosťou týchto stromov- cyprusov močiarnych, žijúcich v subtropickom podnebnom pásme na brehoch niekdajšieho Pannoského mora je to, že sa zachovali v pôvodnej forme, v pôvodnom dreveno- materiálnom zložení a že sa takto zakonzervovali v mokrom, piesočnatom podloží, ktorým boli tieto stromy obklopené. Takýto starý les vo svojom pôvodnom stave, nikde vo svete doposiaľ nebol objavený.
Pri ich záchrane nastal vážny problém v tom, že doteraz neboli vyskúšané, vypracované a uplatnené technologické postupy na presun takýchto stromov a ani na ich zakonzervovanie. Odborníci z riaditeľstva Národného parku Bükk nakoniec na kmeňoch týchto stromov vyskúšali nový, doteraz vo svete nikde neodskúšaný postup: na pôvodnom mieste objavu, s pomocou kompresora na vysokotlakový vzduch vyfúkli piesok z povrchov týchto stromov a do takto očistených povrchov nainjektovali taký materiál, ktorý bol podobný lepidlu.
Kmene stromov s výškou 3 až 5 metrov, s objemom 2-3 metrov a s váhou 7-11 ton boli dopravené so špeciálnymi dopravnými prostriedkami do Ipolytarnóc-u, kde po ich konečnom umiestnení bola nad týmito pozostatkami postavená ochranná budova. Význam prác pri záchrane pozostatkov a pri konzervačných prácach na ich zachovanie zvyšuje aj to, že domáci vedci pri nich dosiahli také výsledky a úspechy, ktoré možno merať vo svete len s najvyššími medzinárodnými kritériami pri záchrane a zachovaní pravekých pozostatkov.
